Stefanykova sugestívna, miestami až "prízračná" próza tvorí napriek svojej zjavnej vnútornej i vonkajšej členitosti kompaktný celok. Jej fundamentálnou črtou je silný sociálny akcent, ktorý u Stefanyka vyplynul z tragického osudu haličského dedinčana na konci devätnásteho a v prvých troch desaťročiach dvadsiateho storočia. Stefanykova próza teda námetovo čerpá z autentických zdrojov, ba zavše priamo z príbehov, ktoré sa naozaj udiali, jednako však Stefanykove "výjavy zo života" nie sú dokumentárnym záznamom, ale prepracovanou umeleckou výpoveďou. Ak čas v tomto diele čosi odsunul do úzadia, potom to, čo v ňom povýšil, preniklo medzi trvalé hodnoty ukrajinskej, ale aj európskej novelistiky. Vasyľ Semenovič Stefanyk (1871 – 1936) bol ukrajinský prozaik pochádzajúci z Haliča v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Študoval medicínu na Jagelovskej univerzite v Krakove, štúdium však nedokončil, keďže sa chcel venovať literatúre. V roku 1926 vydal zbierku poviedok Zem , ktorá sa stala jedným z kľúčových diel modernej ukrajinskej literatúry s poetikou vychádzajúcou z expresionizmu.

Fragment (rytierskeho) lesa spája tri cykly, v ktorých Ivan Štrpka premieta stredoveké putovanie Percevala do súčasnej Európy vlakov, nástupíšť metra, letísk a zaniknutých kín. Básne sa pohybujú v opakujúcom sa slovníku zrkadiel, tieňov, prázdnych rúk a miznúcich postáv, pričom nadväzujú na myslenie Meistera Eckharta a Paula Celana a rozvíjajú mystiku negácie. Štrpkove verše, citlivo prenesené do angličtiny v preklade Johna Minahana, plynule prechádzajú medzi dlhými meditatívnymi pasážami a zhustenou lyrikou a zachytávajú detstvo, exil i nestálosť fotografického obrazu. Výsledkom je poetika neustáleho prechodu, v ktorej sa identita postupne stenčuje až k vlastnému miznutiu a les je zároveň priestorom rytierskej romance i krajinou vnútorného sveta.

Brautiganov román Aby to vietor všetko neodvial zaznamenáva prekročenie nepostrehnuteľnej hranice, za ktorou sa nevinnosť a bezstarostnosť detstva osudovo, náhle a celkom nečakane končí a zahaľuje ťažkým závojom bezmocnosti, smútku, viny a nekonečného sebaspytovania. Isté ostáva iba vedomie nezvratnosti minulých udalostí a nevyhnutnosť žiť ďalej s dôsledkami, ktoré prinášajú. Čiastočne autobiografický román sa odohráva v severozápadnej časti štátu Oregon, kde autor strávil väčšinu svojho detstva. Rozprávač sa v spomienkach vracia do leta roku 1947 v malom americkom meste, počas ktorého ako dvanásťročný náhodou zastrelí svojho najlepšieho priateľa. Román sa od Brautiganových ostatných próz líši tým, že vychádza z realistického podložia, v ktorom absentujú fantastické prvky. Románová kompozícia sa opiera o techniky filmovej projekcie, pri ktorej autor premyslene a pôsobivo strieda rôzne časové a priestorové roviny, čím rozkladá lineárny chod deja a buduje alebo uvoľňuje napätie. Román je citlivou a tichou úvahou o detstve, zodpovednosti a o tom, ako sa človek vyrovnáva s vlastnou pamäťou, s pominuteľnosťou a neodvratnosťou času.

Kniha pre deti i dospelých Kant nórskeho držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 2023 Jona Fosseho je príbehom osemročného chlapca Kristoffera, ktorý sa večer čo večer ponára do úvah o vesmíre, nekonečne, o tom, čím je v skutočnosti "nič" a čo vlastne znamená existovať. Tieto otázky v rozhovoroch s otcom postupne prerastajú do hlbšieho skúmania sveta. Príbeh sprístupňuje zložité témy bez zjednodušovania, približuje základné myšlienky filozofa Immanuela Kanta a učí deti nebáť sa premýšľať.

Rédeyova monografia sa usiluje prispieť k účinnejšej recepcii a komplexnejšiemu literárnoteoretickému zhodnoteniu básnického diela Ivana Laučíka ako člena jedinečného zoskupenia Osamelí bežci. Nesnaží sa iba o prierezové zmapovanie básnikovej tvorby, ale o hĺbkový interpretačný prienik do jej poeticko-estetickej a významovej podstaty. Zohľadňuje pritom výsledky doterajších literárnovedných výskumov diela Ivana Laučíka, rozhodne však nereprodukuje to, čo už v týchto súvislostiach existuje v dostupnej literatúre. Naopak, osobitnú pozornosť venuje tým relevantným aspektom básnikovho diela, ktoré pri jeho doterajšej reflexii zostali nepovšimnuté. Monografia prináša zásadne nový pohľad na poéziu Ivana Laučíka, principiálne inak koncipovaný, vo vzťahu k existujúcim zdrojom skôr komplementárny a v niektorých aspektoch azda i polemický, výkladový, resp. interpretačný model, ktorý ju čitateľom poézie vhodne a efektívne sprístupňuje. Zvolená výkladová koncepcia na základe dôkladného interpretačno-analytického postihnutia a objasnenia jej poetologických a literárno-estetických osobitostí presvedčivo zdôvodňuje a ilustruje význam a prínos tvorby Ivana Laučíka pre slovenskú literatúru a kultúru.

Štrpkov text Posunky, fakty, prví korčuliari je záznamom povahy a premien ľudskej existencie, jej celostnosti, ale aj prázdnoty či fragmentárnosti. Autorovo alter ego ako zvnútornený pozorovateľ postupuje chodbami labyrintu, kde sa "tvorí význam" a "zmysel tratí", ale kde zároveň nie je dôležité hľadanie poslednej chodby vedúcej k východu či východisku. Dobrodružstvo je v prijatí a plnosti prežívania. Pre spolubežca autora sa podmienkou čitateľského zážitku opäť stáva špecificky štrpkovská dynamika stavov, interpretačná tvorivosť a už tradične čítanie s nasadením totálnej vnímavosti. Dynamika vedomia, ako ju zachytáva autor, kde to, "čo nie sme schopní obsiahnuť je trvanie", vypovedá o viacrozmernosti a enigmatike krátkeho pobytu na tomto svete. Štrpkova aktuálna freska plná prchavých i nevyhasínajúcich momentov je jeho dôstojným, ale aj neľahko uchopiteľným obrazom.

Zvláštne nostalgické rozprávanie o detstve prežitom v Paríži, o blízkom vzťahu a porozumení medzi otcom a dcérou a tajomstvách, ktoré navždy ostávajú tajomstvami. Jemný humor prítomný v rozprávaní naznačuje, že všetko sa dá ľahšie zvládnuť, ak zaujmeme k situácii správny postoj. Prózu držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 2014 Patricka Modiana Katarínka Istotová možno žánrovo zaradiť k príbehom zo života detí. Je určená pre čitateľov od 9 rokov. Spolu so sugestívnymi ilustráciami slávneho Jeana-Jacquesa Sempého predstavuje kniha hlboký zážitok (nielen pre detského čitateľa).

Haiku v tejto zbierke prinášajú tichú, sústredenú meditáciu. Krajina, brezy, svetlo, dážď, hmla či noc sa zvnútorňujú a otvára sa priestor na spomalenie, zastavenie a návrat k prostým no hlbokým dotykom so svetom. V trojveršiach sa stretáva prchavosť okamihu s hlbokou kontempláciou, krehká krása prírody s intimitou ticha. Zbierka osloví každého čitateľa hľadajúceho pokoj, obraznosť a návrat k jednoduchosti.

Kniha Svedomie rieky vychádza ako pozoruhodná rekonštrukcia rukopisu Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ktorý vznikol v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Básnický subjekt poetky sa nám pripomína "uprostred diania" ako hlboko ľudská identifikácia so skutočnosťou, z ktorej sa neuniká. Naopak, svet je prijímaný so všetkou pestrosťou, krásou a bolesťou. Leitmotív rieky sa nestáva len časovým fenoménom spájajúcim človeka s jeho minulosťou a detstvom, ale aj nadčasovým zdôraznením ľudskej priezračnosti, čistoty a katarznej životodarnej energie. Text je čitateľskou udalosťou a možno i novým podnetom k teoretickým reflexiám o básnickom diele výnimočnej, umelecky i ľudsky charizmatickej poetky. Ilustrácie vytvorila bieloruská výtvarníčka Alena Hil.

Kniha je venovaná dielu estónskeho skladateľa Arva Pärta, ktorý v roku 2025 oslávil svoje deväťdesiate narodeniny a patrí k najuvádzanejším žijúcim autorom na svete. Najrozsiahlejšiu časť knihy tvorí preklad rozhovoru talianskeho muzikológa Enza Restagna so skladateľom a jeho manželkou. Pärt v ňom podrobne opisuje proces hľadania nového hudobného jazyka a vysvetľuje, prečo sa dištancoval od tzv. Novej hudby 60. rokov 20. storočia, v ktorej vnímal zárodok konfliktu: "... v tej dobe už tieto konflikty pre mňa stratili silu a s ňou stratili aj zmysel. Dalo by sa povedať, že som sa vyrovnal so sebou a s Bohom, a tým všetky osobné nároky na svet ustúpili do pozadia." Arvo Pärt o svojej hudbe nehovorí v zaužívaných muzikologických pojmoch, ale zdôrazňuje vnútorný postoj, nutnosť zbaviť sa všetkej povrchnosti, opisuje čas čakania, v ktorom dozrel jeho nový pohľad na hudbu či dokonca aj nový hudobný sluch. Publikáciu dopĺňajú eseje od milovníkov a znalcov diela Arva Pärta, ktoré autori (Daniel Pastirčák, Peter Zagar a Vít Zouhar) pripravili zvlášť pre toto knižné vydanie. 

Shakespearove Sonety predstavujú nový kompletný preklad jedného z najväčších skvostov svetovej lyriky, Shakespearových Sonetov (154 sonetov v rozsahu 2 155 veršov); k nim je priradený preklad básne Milenkin nárek (329 veršov), ktorý vyšiel spolu so Sonetmi aj v prvom, tzv. kvartovom vydaní v r. 1609 a štruktúrne i tematicky na ne nadväzuje. Preklad dopĺňajú podrobné poznámky a vysvetlivky v rozsahu 500 rukopisných strán, ktoré majú ambíciu čitateľom pomôcť zorientovať sa v interpretácii sonetov a ich mnohých kontextov tým, že zhŕňajú názory editorov jednotlivých vydaní a shakespearológov od 17. st. až podnes. Kniha obsahuje aj kalendárium života a diela Williama Shakespeara, doslov a zoznam použitej literatúry. Zbierka sonetov s témou priateľstva a lásky je nepochybne jedným z najväčších klenotov svetovej poézie, ktorý aj po štyroch storočiach znie živo a súčasne. Majstrovské zvládnutie kráľovskej básnickej formy, originálna obraznosť, metaforika a dráždivá tajomnosť sú už po stáročia silným lákadlom pre milovníkov poézie.

Monografia Sondy do slovenskej prózy sa usiluje podať interpretačne živý obraz diel novodobej slovenskej literatúry z hodnotového pohľadu autora interpretácií a prispieť tak k ich otvorenému čítaniu. Sondy predstavujú akýsi prieskum podôb jednotlivých textov a zároveň tvoria jemné tkanivo siete slovenskej literatúry, ktorej základným princípom nie je úplnosť, ale eliptickosť a hodnotová výberovosť. Všetky sondy sú dvojzložkové. Ich súčasťou sú krátke perexy, ktoré poskytujú stručné bibliografické údaje, opisujú okolnosti vzniku textu, formy jeho existencie, kontextualizáciu v slovenskej literatúre, ale aj v medziliterárnych súvislostiach a zdôvodnenie interpretačného záujmu o text. Samotné interpretačné texty majú povahu čítania a lektúr jednotlivých textov. Predstavujú celoživotnú čitateľskú a interpretačnú skúsenosť autora. Sondy do slovenskej prózy interpretujú napríklad texty autorov ako Jozef Ignác Bajza, Ján Botto, Jonáš Záborský, Božena Slančíková-Timrava, František Švantner, Dominik Tatarka, Ján Johanides, Ladislav Ballek, Vincent Šikula, Dušan Kužel, Alta Vášová, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Stanislav Rakús, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Ivan Habaj, Peter Pišťanek, Monika Kompaníková, Jana Beňová, Ivana Dobraková a ďalších.

Trilógia pozostávajúca z próz Bdenie , Sny Olavove a Na sklonku dňa   patrí k vrcholným prozaickým dielam jedného z najvýznamnejších  žijúcich nórskych spisovateľov Jona Fosseho. V roku 2015 zaň autor  získal prestížnu cenu Severskej rady za literatúru. Baladický príbeh  muzikanta Asleho a jeho družky Alidy, dvoch mladých milencov, je  príbehom o veľkých témach: o láske, ktorá musí prinášať fatálne obete, o  osude, ktorý je milosťou i prekliatím a pred ktorým nemožno ujsť, o  smrti, ktorá nám našich blízkych berie s definitívnou neúprosnosťou a  zároveň ich takmer až desivo sprítomňuje. V osobitom štýle rozprávania  je obsiahnuté čosi až prapôvodné, čím nabáda k asociáciám s biblickými  textami a staroseverskými literárnymi útvarmi. Bližšie neurčenou  minulosťou, miestami bezčasovosťou, v ktorej sa odohráva trilogický  príbeh Asleho a Alidy, ich predkov i potomkov, všetky tri texty balansujú  na hranici sna a skutočnosti: minulosť a prítomnosť sa prelínajú v  podchvíľou hmlistých, podchvíľou celkom zreteľných obrazoch, živí  vidia mŕtvych, ktorí sú takmer hmatateľne blízko, no predsa nenávratne  preč. Aj v tejto próze Jona Fosseho sa mnohé z deja zámerne rozpráva len v náznakoch, čím sa vytvára nielen priestor pre napätie medzi tušeným a rozprávaným, ale najmä pre mnohoznačnosť, ktorej autor vo svojom esejistickom diele prisudzuje etický rozmer. Príbehu i textu tak dominuje relatívnosť opozície dobra a zla, ktorú tematizuje veľká časť Fosseho diela ako takého.

Kľúčová pamiatka staroanglickej literatúry, hrdinský epos Béowulf s rozsahom 3 182 veršov, ktorého najstaršia zachovaná písomná verzia pochádza z prelomu 10. a 11. storočia, sa doposiaľ nestala predmetom záujmu slovenských prekladateľov, hoci doma v Anglicku sa už stretla s mnohými modernými veršovanými i prozaickými prekladmi a chopili sa jej okrem iných také osobnosti ako J. R. R. Tolkien či Seamus Heaney. Epos sa zachoval v jedinom rukopise, známom ako súčasť zbierky Nowell Codex, ktorá je pomenovaná podľa anglického kartografa z 15. storočia Laurencea Nowella a uložená v Britskej knižnici. Tematicky sa paradoxne neviaže k územiu dnešného Anglicka, ale odohráva sa na juhu Škandinávie na rozhraní 5. a 6. storočia. Jeho hrdina Bēowulf zo severogermánskeho kmeňa Ġēatov, obývajúceho v stredoveku južnú časť dnešného Švédska, sa so svojimi spolubojovníkmi vydáva cez more na pomoc kráľovi Hrōðgārovi z dánskeho kráľovského rodu Scyldingov, ktorého krajinu sužuje netvor Grendel. Najskôr sa s ním poráta v Hrōðgārovej hodovni Heorot, potom premôže aj Grendelovu matku, ktorá sa vydá pomstiť syna, a napokon, o päťdesiat rokov neskôr, už ako kráľ Ġēatov aj draka v boji, pri ktorom sám prichádza o život. Kostru eposu teda tvoria hrdinské činy protagonistu a jeho družiny, zaznejú však aj piesne bardov pod strechou Heorotu o hrdinských činoch minulosti a čitateľ z textu získava cenný obraz o živote starogermánskych kmeňov v Škandinávii na prelome staroveku a novoveku.

Šestnásť súkromných a tajných tlačí Laučíkovho vydavateľstva & , ktoré vychádzali v rokoch 1965 až 1975. Okrem čistého, finálneho textu básní obsahuje kniha aj kompletný prepis tlačí s vyznačením dodatočných autorských zásahov, edičnú a technickú špecifikáciu tlačí a varianty ich textov, edičnú poznámku, ktorá sa usiluje rekonštruovať Laučíkov vydavateľský príbeh a obrazovú prílohu.

Milčákov bilingválne, v reedícii publikovaný básnický text invenčne tematizuje tenziu medzi bolestne zakúšanými aspektmi skutočnosti a fikciou. Deficity skutočnosti vo vedomí autorovho básnického subjektu kompenzuje istá sebazáchovnosť a idealita fikcie, v reflexii čitateľa však zostáva znepokojujúci, obnažený existenčný "osteň", tŕň bytia, bolesť zo straty všetkého, o čo človek v živote nakoniec prichádza. Ľudská krehkosť, jej hlboký zmysel, sa v zdanlivej indiferentnosti sveta premieta do obrazov s osudom zápasiacich zvierat (napríklad psa, líšky, drozda), ale aj nepoddajnej trávy, aby ničotu a existenčnú úzkosť v podobnom údele každého z nás aspoň na chvíľu prežiarila večnosť.

Mitanov diptych Krutohory / Maranatha je pripomienkou básnickej tvorby jedného z najtalentovanejších slovenských spisovateľov. V tejto strhujúcej výpovedi sa objavujú nielen trýznivé krutohory ľudskej a tentoraz i básnickej existencie, ale aj absurdita, s ktorou sa autor vyrovnáva ironickým odstupom a nečakaným paradoxom. Do temných zákutí ducha, kde sa rodia nadčasové úvahy o povahe skutočnosti, presvitá svetlo nehmotného sveta a nádeje vykúpenej autentickým životom. Opätovné vydanie Mitanovej poézie je čitateľsky atraktívnou syntézou autorovej filozofie a očisťujúcej spirituality.

Rozšírené a upravené vydanie poézie svätého Jána z Kríža Živý plameň lásky v editorskej konkretizácii, preklade a interpretácii Jána Zambora kompletizuje a čiastočne reviduje jej prekladový obraz. Kniha prináša aj dve básne tohto autora v preklade jeho prvého slovenského prekladateľa Karola Strmeňa. Súčasťou vydania je rozšírená verzia Zamborovej štúdie o básnikovej poézii a jeho životopisná skica o autorovi. Súbor dopĺňajú básne Janka Silana a Jána Zambora viažuce sa na túto výnimočnú osobnosť. Výtvarný sprievod ku knihe vytvoril Petr Veselý. Svätý Ján z Kríža (1542 – 1591) je vrcholný predstaviteľ španielskej mystickej poézie. Ako karmelitánsky rehoľník študoval na univerzite v Salamanke. Pod vplyvom svätej Terézie Ježišovej prešiel k reformným bosým karmelitánom a stal sa spoluzakladateľom kláštorov ich mužskej vetvy. Obutí ho deväť mesiacov väznili v Tolede. Tam sa zrodili viaceré jeho básne i preňho charakteristický symbol temnej noci. Jeho poézia je výrazom intímnej mystickej skúsenosti a cesty duše k zjednoteniu s Bohom. Je veľkým lyrikom lásky, tvorcom mysticko-erotickej poézie elastickej stavebnosti a zriedkavej krásy, v ktorej sa pozemské spája s nadpozemským.

Leitmotívom zbierky Podoby milosti je nenápadný, jemný smútok z bytia. V básnickej výpovedi sa tu stíšene akcentuje pominuteľná nádhera sveta. Krásu na váhach dvíha do výšok ťaživá pominuteľnosť. Skutočnosť v mikrozáberoch i vo svojej monumentálnosti je k dispozícii dočasne. Je tu z milosti, vďaka ľudskému vedomiu, s ktorým zaniká. Je tu a prehlbuje pominuteľnosť svojou nezúčastnenosťou. Aj preto je pre autorov subjekt najvyššou hodnotou život. Existencia v kontextoch nestálosti, nezaručenosti, "ničivej samozrejmosti" a ľahostajnosti, jej vzácnosť. Svetu, ktorý nás obklopuje, dáva zmysel naše jestvovanie, akokoľvek sa môže javiť ako absurdné alebo zbytočné. Ak je najväčšou hodnotou život v rôznych (tajomných, alebo len okom dieťaťa a básnika postrehnuteľných) podobách, je potom zároveň aj nadprirodzeným darom z milosti. Pri týchto pravdách utíchajú Milčákové básnické "drobné udalosti", aby mohli naplno prehovoriť i v hlbokej noci toho, kto ešte číta.

Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia. 

Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmen auhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým "prenosom" existenciálnej úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých čitateľ náhle uzrie "hrozivé tajomstvo vesmíru". V nadväznosti na svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné možnosti interpretácie. 

Reedícia tejto zbierky nie je len potvrdením toho, čo si všimla dobová kritika v súvislosti s Osamelými bežcami, princíp, podľa ktorého sa poézia chápe ako "pohyb k ľudskosti" a zároveň sa identifikuje s autenticitou "beatnickej revolty", v hre je opäť dobovo novátorské koncipovanie významových vrstiev básne pomocou nesterilného, rôznorodého jazyka reflexie, fráz, sloganov a dadaistických fragmentov. Od vydania Repkovho debutu uplynulo 55 rokov, ale vďaka výnimočnej autorskej poetike tento text nestráca svoju výpovednú a umeleckú hodnotu, je nadčasový. Obraz sliepky vykračujúcej si po dlažbe katedrály nie je zavŕšený len v originálnom názve knihy, je zároveň podnetom k hlbšiemu pochopeniu reality, oslobodením mysle, ktorá v takomto záblesku uzrie lesk, ale najmä biedu našich čias. Kontrast nízkeho a vysokého, v ktorom sa pohybuje vedomie masy inak ako tvorivé vedomie, je jedným z dôvodov, ktorý oprávňuje súčasného čitateľa označiť túto autorovu knihu za kultovú.

Pastirčákova duchovne substanciálna poézia sa aj v zbierke v nikom a nikde usiluje zachytiť ľudské vedomie ako deficitnú a neúplnú entitu, ktorá hľadá pevný bod, ťažisko, v kontexte spoločenskej, kultúrnej a etickej nestálosti. Z tohto kontextu sa črtá umelecky výrazný obraz zápasu o vnútorné ja, o jeho zmysluplnú a niekedy márnu súvzťažnosť s Bohom. Popri konfrontácii s krátkymi útvarmi odkazujúcimi čitateľa do zón katarzie, ticha a precitnutia, sa v autorovej poetike revitalizujú ondrušovské variácie verbálnej a významovej totality.

V novej zbierke Miroslava Brücka sa stlmená básnická projekcia pomaly vynára z mapy času a mizne na konci (niekedy až) minimalistickej plochy textu. Nostalgická atmosféra istej ľudskej intimity má svoje motivické ťažisko v tieni, ktorý však nevrhá alter ego básnika, ale bytie. Nejednoznačné prijímanie odvrátenej a nesamozrejmej strany existencie (úzkosť, choroba, zánik, zdanlivá absurdita života len zvyšujúca jeho nesmiernu cenu) je imanentnou súčasťou naliehavosti, s akou vzniká Brückov text. Premýšľanie tu má protirečivú podobu meditatívnej reflexie a pointa neraz inklinuje ku kompaktnému, gnómickému paradoxu. Brück v novej zbierke nemení zásadne svoju poetiku. Platí to o vnútorne osvetlených príbehových miniatúrach, viac však azda o autorovej nepríbehovej imaginácii. Čitateľ sa opäť v nejednej básni môže spoľahnúť na (autorskou metódou) overený, spontánny prúd simultánne radených obrazov, ktoré sú sémanticky zväčša autonómne viazané na verš. Obraz sa mení, ale význam sa udržiava a variuje s každým nasledujúcim veršom. Inak povedané, v procese čítania a recepcie predstavujú tieto vizuálne záznamy na úrovni verša dôležité stavebné piliere významového poľa, ktoré však získava svoju definitívnu podobu až v pointe na ploche celej básne, ale niekedy aj mimo textu či v prázdnom priestore za ním. Ďalší z dôležitých princípov tejto autorskej poetiky je náznak, enigmatický presah, ktorý subjekt explicitne pomenúva pomerom, v ktorom má byť "viac zamlčaného ako vypovedaného." Poézia neraz vzniká za cenu ľudských a životných prehier, utrpenia, bolesti, malých či ozajstných tragédií, v Brückovom uchopení má tento deficit cennú umeleckú podobu.