Grochova rozpoznateľná, jedinečná a neopakovateľná poetika v tomto básnickom diptychu sprítomňuje umelecky originálne plnosť prežívaného ľúbostného citu, aj napriek (alebo vďaka) prežitej trpkosti jeho nenaplnenia. Grochov lyrický subjekt však prekonáva akúkoľvek individuálnu osudovosť nástojčivým hľadaním zmyslu v tom, čo je za hranicami času a reči. Nie je podstatné to, či je Grochova básnická mytológia religiózna. Jej pôsobivý obraz je umelecky pravdivý a preto čitateľsky oslobodzujúci. Z prvého vydania zbierky Em pred osemnástimi rokmi sa predalo takmer dva a poltisíc výtlačkov a kniha sa niekoľko mesiacov držala na prvých miestach v rebríčku Artfora.

Karol Horák podobne ako Pavel Hrúz či Pavel Vilikovský svojou predchádzajúcou tvorbou narúšal dobové doktríny socialistického realizmu, lyrizoval a subjektivizoval aj sociálnu tému, neustále skúšal tvarové možnosti diela a demýtizoval viaceré historické osobnosti. Jeho texty však prostredníctvom jazykových hier a formálnych experimentov často skepticky a naliehavo vypovedajú o človeku i spoločnosti, teda nerezignujú na sémantiku diela a (tradičné) hodnoty. V súbore Sírny kotol sa vo zvýšenej miere – v porovnaní s predošlými prózami – vyskytujú animálne motívy: žaba, havrany, sršne, labuť či pes. V navonok triviálnej každodennosti, pri kŕmení mačiek, chytaní fakultnej muchy či prepisovaní vedeckých textov, riešia Horákove postavy existenciálne problémy – samoty, prázdnoty, života a smrti. Horák dramatik sa v nich prejavuje prostredníctvom pozvoľnej gradácie konfliktu, ktorý neraz vyúsťuje do osobnej i kolektívnej katastrofy. Podobenstvo tvorí autor prostredníctvom zvieracieho sveta, ktorý je tomu nášmu, ľudskému, podobný aj vo svojej tragickosti. Napriek tomu nechýba v jeho tvorbe komika, predovšetkým jej ironický, groteskný či absurdný modus. Táto kniha dokumentuje nielen poetologický a slohovo-typologický vývin autora, ale tiež celej slovenskej literatúry od 70. rokov 20. storočia do nového milénia.

Kniha Translating Milton into the Slavic World je súborom štúdií literárneho vedcaa prekladateľa Mariána Andričíka z UPJŠ v Košiciach a Tarasa Shmihera z Národnej univerzity I. Franka vo Ľvove, ktorý je doplnený o rozhovor týkajúci sa prekladania umeleckej literatúry. Jej ambíciou je ponúknuť prvý komplexnejší pohľad na preklady diel Johna Miltona tematicky vychádzajúce z Biblie (najmä Stratený raj a Samson bojovník, čiastočne aj Vrátený raj) do slovanských jazykov. Históriou prekladov Strateného raja do slovanských jazykov od 18. storočia až podnes sa zaoberá prvá štúdia, po ktorej nasleduje prekladateľská reflexia vlastných postupov pri prvom preklade Strateného raja do slovenčiny. Ďalšie dve komparatívne štúdie sú porovnaním prekladateľských postupov pri preklade Miltonovej knižnej drámy Samson bojovník a jeho eposu Stratený raj do ukrajinčiny a slovenčiny.

Milčák vo svojej poslednej monografii načrtáva možnú typológiu hypostazovaného subjektu. Nejde mu však len o terminologické spresnenie pri narábaní s kategóriou subjektu, ale aj ohľadanie istého hierarchizujúceho systému. Autorova perspektíva vychádza zparadigmatickej opozície súčasnej lyriky, teda z istej tenzie medzi tým, čo sa v lyrike vníma ako tradičné a normatívne, a tým, čo vzniká v súčasnej básnickej produkcii zásluhou ozvláštňujúcich postupov a inovácií. Úvahy vychádzajú z lektúry básnických textov Rudolfa Juroleka, Evy Luky, Teda Hughesa, Zbigniewa Herberta, Arpáda Tözséra, Ivana Štrpku, Valerija Kupku a iných autorov.

Autorka v monografii chápe ruskú "novú" literatúru širšie, a to preto, lebo sa ňou zaoberá vo vzťahu k slovenskému kultúrnemu kontextu. Pôjde teda o novú literatúru, novú obsahom i formou, práve v tomto kontexte, a to v troch podobách: 1. preklady nových diel autorov, ktorí sa už v slovenčine objavili – vo všetkých prípadoch to budú diela modernistov experimentátorov, priamych predchodcov alebo inšpirátorov postmodernej literatúry; 2. preklady prevažne postmoderných diel, ktoré sa buď dovtedy prekladať nesmeli (paralelná, postmoderná literatúra), alebo vznikli koncom 90. rokov a neskôr; 3. preklady, v ktorých prekladatelia použili nové, dovtedy nie bežné postupy a prístupy, a to v pozitívnom inegatívnom zmysle. Neskúma ich však zo sociologického hľadiska, nevenuje sa teda otázkam motivácie výberu textov na preklad či ich interpretácie, ale najmä práci prekladateľov s textom, ich prekladateľským metódam a postupom. Pri analýze prekladov uplatňuje dve základné kritériá: funkčnú ekvivalenciu originálu a prekladu v tom najširšom možnom zmysle a koncepčnosť prekladu.

Rozprávková kniha Zamatový králik sa radí ku klasickým a kanonickým dielam v rámci literatúry pre deti a mládež, pričom do zlatého fondu patria aj pôvodné ilustrácie Williama Nicholsona. Vo Veľkej Británii vyšla po prvý raz v roku 1921 a druhé americké vydanie o rok neskôr vo vydavateľstve George H. Doran Company s ilustráciami spomínaného W. Nicholsona prinieslo knihe zaslúžené široké uznanie. Zamatový králik je príbehom hračky, vypchaného králika, ktorý sa túži stať ozajstným, čo sa mu vďaka láske jeho majiteľa, malého chlapca, aj vyplní. Keď chlapec ochorie na šarlach, všetky jeho hračky musia byť spálené. Vďaka ozajstnej slze králika vyrastie kvet, z ktorého vystúpi víla, aby ho zachránila a navyždy premenila na ozajstného - teraz už pre všetkých. Rozprávka zdôrazňuje a potvrdzuje hodnoty dobra, dôležitosť empatie a lásky k okolitému svetu.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru "tam vonku". Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.

Kniha V severnom vetre čítaš správy ďaleké je prvým priamym prekladom staroegyptskéholiterárneho diela do slovenčiny v knižnej podobe. Po prvý raz si v slovenčine môžeme prečítať o radostiach a strastiach ľudí, ktorí žili a milovali na oboch brehoch nílskeho údolia zhruba pred tritisíc dvesto rokmi. Kniha obsahuje štyri najväčšie zachované cykly staroegyptských ľúbostných básní, ktoré sa recitovali a spievali v ramessovskom období Novej ríše, v 19. a 20. dynastii, keď vládli slávni panovníci Ramesse II. Veľký a Ramesse III. Doslovný preklad básní pripravila egyptologička Silvia Štubňová Nigrelli z Brownovej univerzity v Providence, prebásnila ich poetka a lingvistka Katarína Džunková z Karlovej univerzity v Prahe, sprievodné texty napísal egyptológ Martin Odler z Univerzity v Newcastli. Staroegyptská ľúbostná poézia patrí medzi skryté inšpiračné zdroje známej biblickej Piesne piesní. V celej starovekej lyrike však vyniká predovšetkým ako najrozsiahlejší súbor ženskej ľúbostnej poézie. Knihu bohato ilustruje umenie Novej ríše z otvorených zdrojov, predovšetkým z Metropolitného múzea umenia v New Yorku a Egyptského múzea v Turíne.

Kniha Takašiho Hiraideho Mačací hosť je na prvý pohľad jednoduchým príbehom o nečakanom vzťahu manželského páru spisovateľov k mačke, ktorá si k nim našla cestu zo susedného domu v tieni obrovskej zelkovy. Zároveň je hlbokým vhľadom do mysle človeka, ktorý nám podáva citlivú správu o dôležitom období svojho života; o vzácnej mačacej bytosti, ktorá zmenila život jemu, jeho žene, a ak chceme, môže ho v istom zmysle zmeniť aj nám. Minimálne v tom, že nám ukazuje, ako sa pristaviť, rozhliadnuť, pozorovať, prijať a nechať ísť. Táto kniha je o prilipnutí k čomusi, čo nám nepatrí a patriť nikdy nebude: či už je to mačací hosť, záhrada, dom alebo kúsok života, ktorý ide popri nás a my sa ho márne snažíme uchopiť. Je to hold pominuteľnosti a smrteľnosti: kvalitám, ktoré treba znova a znova prehodnocovať. Je o japonskej filozofii "mono no aware" (uvedomovanie si smútku a krásy vecí) a "wabi-sabi" (prijatie pominuteľnosti a nedokonalosti). Ale predovšetkým je pôvabným príbehom o neokázalej, zastretej láske.

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do "neľudského" (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.